Turínske plátno

Do „rodného“ mesta Fiatu a Juventusu sa o niekoľko mesiacov zbehnú davy zvedavcov. Na jar 2010 bude v turínskom dóme vystavené k verejnej úcte známe Turínske plátno. O možnom pohrebnom rubáši Ježiša Nazaretského sa vedú spory už celé desaťročia. Nové informácie a s nimi aj ďalšiu vlnu polemiky prinášajú dvaja talianski autori. Vatikanista Marco Tossati a historička Barbara Frale.

„Keď sa zvečerilo, prišiel zámožný človek z Arimatey, menom Jozef, ktorý bol tiež Ježišovým učeníkom. Zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. Pilát rozkázal, aby mu ho dali. Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a uložil do svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly. Ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel“ (Mt 27, 57 – 60). Pred niekoľkými dňami si milióny ľudí v kostoloch vypočuli tieto slová. Od tejto udalosti uplynulo už vyše 2000 rokov a „čisté plátno“ s rozmermi 437 x 111 cm sa už dávno neskvie novotou. Okrem obrazu mŕtveho muža so sebou nesie aj množstvo legiend, príbehov, dohadov, klamstiev. A žalostne málo historickej pravdy.

Okrem Evanjelií sa plátno, do ktorého bolo zavinuté Ježišovo telo spomína aj v niekoľkých apokryfoch a ďalších starovekých dielach. Až do 14. storočia však nemôžeme jeho stopu súvisle sledovať. Isté je, že sa v priebehu storočí dostalo z Jeruzalema do Konštantínopolu, kde bolo uložené v kaplnke cisárskeho paláca. Počas štvrtej križiackej výpravy, pravdepodobne v roku 1204, bolo plátno ukoristené a dostalo sa do Európy. „Na to, čo sa s plátnom dialo od roku 1204, v ktorom zmizlo z Konštantínopolu až do jeho objavenia v Lirey v roku 1351, sa názory historikov rôznia,“ napísal taliansky denník La Stampa. Rok 1351 (podľa iných zdrojov 1353) je rokom, od ktorého môžeme dianie okolo vzácnej relikvie sledovať bez prerušenia. O sto rokov sa vzácna relikvia stala súkromným majetkom Anny di Lisignano, manželky vojvodcu Ľudovíta Savojského a vo vlastníctve tejto rodiny ostala až do roku 1982, kedy ho Umberto, taliansky kráľ v exile, daroval pápežovi Jánovi Pavlovi II. Od roku 1694 je plátno uložené v turínskom dóme.
Talianskej historičke Barbare Frale sa zrejme podarilo zaplniť dieru medzi rokmi 1204 a 1351. Na základe dokumentov objavených vo Vatikánskom tajnom archíve premostila históriu turínskeho plátna s históriu templárov. Odkryla tak fascinujúci príbeh akoby z pera Dana Browna. Až na to, že je pravdivý.

Fúzatá modla

Historička Frale sa postupne stáva jedným z najväčších odborníkov na históriu Chudobných rytierov Krista a Šalamúnovho chrámu, ako oficiálne znie názov templárskeho rádu. Rytierskej reholi chrániacej pútnikov do Svätej zeme, ktorej členovia sa zaväzovali dodržiavať evanjeliové čnosti čistoty, chudoby a poslušnosti, sa rodáčka z Viterba (nar. 1970) venuje už niekoľko rokov. V roku 2000 obhájila dizertačnú práca o procese s templármi, ktorý prebiehal v rokoch 1308 – 1311 kvôli obvineniu z kacírstva vznesenému francúzskym kráľom Filipom IV. Pekným usilujúcim sa o ich majetok. Rok nato vo Vatikánskom tajnom archíve objavila tzv. chinonský pergamen z roku 1308, ktorý potvrdzuje, že pápež Klement V. aj ďalší kardináli podieľajúci sa na procese, nepochybovali o ich nevine. Najnovšie dokončuje dvojdielo – Templári a Kristovo plátno (I templari e la sindone di Cristo) a Plátno Ježiša Nazaretského (Sindone di Gesu Nazareno) – ktoré by v priebehu tohto roka malo vyjsť v bolognskom vydavateľstve Il Mulino. Začiatkom apríla publikoval vatikánsky denník L´Osservatore romano jeho úryvok.
Historička v pripravovaných knihách na základe archívnych výskumov potvrdzuje 30 rokov starú hypotézu oxfordského historika Iana Wilsona, podľa ktorej rytiersky rád od štvrtej križiackej výpravy ukrýval a uctieval turínske plátno. Jedným z argumentov, ktoré mali potvrdzovať templárske kacírstvo bolo práve uctievanie „fúzatej modly“. Frale zverejňuje doteraz neznáme svedectvo mladého francúzskeho aristokrata Arnauta Sabbatiera z roku 1287, ktorý opisuje ako ho po vstupe do templárskeho rádu a zložení troch mníšskych sľubov jeho učiteľ vzal na tajné miesto, kam mali prístup len členovia rádu. Tam mu ukázal plátno, na ktorom bol obraz muža, ktorého nohy trikrát pobozkal. Podľa Frale rytieri plátno uschovávali v špeciálnej skrinke, ktorá umožňovala vidieť len Kristovu tvár.
Dôvodov, prečo templári uchovávali vzácnu relikviu v tajnosti bolo viacero. V prvom rade sa obávali exkomunikácie, ktorú pápež Inocent III. uvalil na tých, ktorí sa podieľali na drancovaní Svätej zeme. Jeho rozhodnutie v roku 1215 potvrdil aj IV. lateránsky koncil. Taktiež sa obávali, aby sa heretici, napríklad katari, ktorí popierali Kristovo človečenstvo, nepokúšali medzi nich infiltrovať a tak získať ich ochranu.

Podvrh zo stredoveku?

Ďalšie zaujímavé informácie prináša kniha Výskum Turínskeho plátna (Inchiesta sulla Sindone) vatikanistu denníka La Stampa Marca Tossatiho, ktorá sa na taliansky knižný trh dostala pred niekoľkými týždňami. „...oslovil odborníkov a historikov, skúmal aj tie najvzdialenejšie súvislosti vzniknutého prepletenca intríg, záhad a tajomstiev,“ napísal v úvode rozhovoru s autorom knihy, ktorý publikovala spravodajská agentúra Zenit, Antonio Gaspari (jeho preklad priniesla česká redakcia Vatikánskeho rozhlasu). Tossati neváhal preniknúť ani do okultného prostredia, aby preveril tézu bývalého arcibiskupa Janova, kardinála Anastasia Alberta Ballestrereho, ktorý hovoril o slobodomurárskych kruhoch usilujúcich sa zdiskreditovať tohto nemého svedka Kristovho zmŕtvychvstania.
Veľkú časť svojej knihy autor venuje pochybnostiam o hodnovernosti rádiokarbónovej metódy z roku 1988, na základe ktorej bol vznik Turínskeho plátna datovaný do stredoveku. Práve táto metóda, spochybňovaná mnohými odborníkmi, je jediným argumentom podopierajúcim názor, že plátno je stredovekým podvrhom. „Laboratória a British Museum, napriek opakovaným žiadostiam zadávateľa testu, t.j. Turínskej diecézy, nikdy nedodali podrobné dáta vykonaných testov. Tie sú ale nevyhnutné k pochopeniu toho, čo testy skutočne ukázali,“ hovorí Tossati v rozhovore pre agentúru Zenit. Odôvodnenosť pochybností o výsledkoch výskumu z roku 1988 sa Tossati pokúsil preveriť na vlastnú päsť. Požiadal dvoch vedcov, matematika a fyzika, z rímskej univerzity La Sapienza, ktorí nemajú nič spoločné s doterajšími výskumami plátna, aby overili výsledky z roku 1988. Livia de Giovanni aj Pierluigi Conti Tossatimu potvrdili, že údaje obsahujú také závažné chyby, že výsledky rádiokarbónovej metódy nemožno považovať za hodnoverné.
Naopak, priamym dôkazom autentickosti plátna je analýza krvavých stôp. Podľa Tossatiho všetkých 12 testov, ktoré analyzovali, či stopy zanechala skutočná ľudská krv, boli pozitívne. Ďalej zdôrazňuje, že to, čo nám „hovorí“ plátno sa úplne zhoduje s tým, čo opisujú štyri Evanjeliá. „Došiel som na základe tých najprísnejších vedeckých poznatkov, pochádzajúcich od rovnako rigoróznych vedcov, že v tomto plátne bolo skutočne zabalené telo muža, ktorý bol ťažko zbičovaný a zomrel na kríži. Krv je krvou, obraz nie namaľovaný a nevznikol ani kontaktom s nejakým veľmi horúcim povrchom, pretože plátno nevykazuje žiadne fluoreskujúce žiarenie.“